Pavol IV., pôvodným menom Giovanni Pietro Carafa, bol od 23. mája 1555 až do svojej smrti rímskym pápežom. Je autorom prvého centrálne platného indexu zakázaných kníh Index librorum prohibitorum, ktorý v roku 1559 vyšiel v Ríme, Benátkách, Janove, Bologni a v Avignonu a ktorý neustále doplňovaný, platil niekoľko ďalších storočí.
Pochádzal z Neapolského kráľovstva a už v 14 rokoch vstúpil do dominikánskeho rádu. Na nátlak otca síce čoskoro z rádu vystúpil, ale začal sa venovať štúdiu teológie a v 18 rokoch bol vysvätený za kňaza. Neskôr se dostáva do Ríma a do služieb Júliusa II., ktorý ho posiela na diplomatickou misiu k aragonskému kráľovi Ferdinandovi. Ďalšie diplomatické cesty nasledovali čoskoro – španielske Nizozemsko, kde sa prvý krát stretol s budúcim cisárom Karlom V., do Anglicka a ďalších krajín. V Ríme neskôr založil rád Theatinov, talianskú obdobu jezuitov, v roku 1538 získal kardinálsky klobúk a v roku 1542 stál pri znovuobnovení rímskej inkvizície. Stal sa taktiež najvyšším inkvizítorom a tým ostal aj po svojom zvolení pápežom. Je pochovaný v bazilike Santa Maria Sopra Minerva.
Čiastočne aj vďaka vplyvu inkvizície bol Giovanni Carafa roku 1555 zvolený pápežom. Následne prijal meno Pavol IV. Na Petrov stolec nastúpil ako jeden z najstarších pápežov v dejinách. Vo svojej zahraničnej politike bol rozhodným odporcom Španielska a Habsburgovcov vôbec, a tak v určitých momentoch bol ochotný podporiť aj Francúzsko, aj keď toto spojenectvo nikdy nenadobudlo dôverný charakter. Pavlova politika vyprovokovala španielskeho kráľa Karla V., aby spoločne so svojim synom a následníkom trónu Filipom pritiahol k Rímu. Pavol IV. odpovedal zahájením cirkevného procesu, kde boli obaja muži obvinený z heretizmu a úsilia o život pápeža. Avšak po smrti svojho otca nový kráľ Filip II. dohodol v septembri 1557 mier v Cave.
Pápež následne ďalej posilňoval pozíciu inkvizície. V roku 1558 menoval doživotne najvyšším inkvizítorom kardinála Michele Ghislieriho, budúceho pápeža Pia V. a dal mu na starosť reformu cirkvi.
Práve do doby roztržky medzi pápežom a Španielskom spadá aj obvinenie kardinála Moroneho z podpory kacírstva a s ním započatý inkvizičný proces. Kardinál mal byť aj upálený, ale pápežova smrť 2 roky po Moroneho zatknutí inkvizíciu na čas ochromila a kardinál Morone bol oslobodený. Ešte pred smrťou však Pavol IV. stihol vydať bulu Cum ex apostulatus officio, podľa ktorej každý, kto bol podozrivý z herézy, aj keď bol neskôr očistený, nesmel byť zvolený pápežom.
